Ako to bolo od 17.12.2020 do 31.12.2020

Občania.

Tu podrobne najlepšie ako si to pamätám opíšem udalosti ako sa stali od 17. decembra 2020 keď začala revolúcia od 14:00 na Hodžovom námestí v Bratislave pred Prezidentským palácom do 21. decembra 2020, keď ma sudca JUDr. Branislav Harabin prepustil na slobodu. A ešte čo sa dialo potom…

Tak prišiel som na revolúciu asi s 10 minútovým predstihom. Chcel som zaparkovať priamo na Hodžovom námestí, ale miesto, kde som parkoval 15.11.2020 keď som organizoval Sviečkový pochod už zatarasili stĺpikmi a iné voľné miesta boli obsadené. A tak som šiel cez Bánskobystrickú ulicu, že tam snáď nájdem miesto na parkovanie. Všetky miesta boli obsadené, ale na ľavej strane bol odparkovaný autobus a tak som zaparkoval za ním. Videl som, že je tam cyklo-chodník, ale reku keď tu môže byť autobus, tak hádam aj ja a snáď v zime nechodia cyklisti toľko, že by som im prekážal.

Tak som odstavil auto a reku neberiem aparatúru zatiaľ. Veď predsa ak ideme bojovať, tak nám aparatúra ani nie je treba. 🙂 Ešte cik pauza v podchode a presne o 14:00 som bol na Hodžovom námestí pripravený tak ako som sľúbil spustiť revolúciu. Malo to jediný háčik. Nedostatok občanov. Na prvý pohľad veľmi vtipné, ale v konečnom dôsledku ste to Vy občania, ktorí ste prehrali. Ale nejaká analýza možno neskôr. Takže na začiatku tam bolo asi do 10 ľudí. Neskôr prišli ľudia z protestu spred Parlamentu a medzi nimi bol aj Igor Jurečka – hlavný kameraman revolucionárov a mal so sebou aj aktívnu reprobedňu so šnúrovým mikrofónom. Ja som v tom čase nemal pri sebe žiadny ozvučovací systém. Takže prišiel Igor a dal mi možnosť hovoriť do jeho aparatúry. Najskôr som povedal Igorovi načo? Veď nerobím protest. Nepotrebujem rozprávať do aparatúry, ale chcem konať a čakám kým nás bude dosť. Ale povedal, že je pekné privítať občanov a v tom mal pravdu. Samozrejme, že mi bolo jasné, že z tých pár ľudí nebude ani 1000 a asi ani 100. Takže nás tam bolo okolo 35 ľudí. Neskôr som zbadal pani Ústupskú, a tak som ju šiel pozdraviť. Mala so sebou megafón. A tak som jej ponúkol, že ak chce, môže začať rozprávať ona. Potom som prišiel k Igorovej aparatúre a zhostil som sa uvítania občanov a potom som dal mikrofón pani Ústupskej. A neskôr Martinovi Bavolárovi a opäť pani Ústupskej, potom babám z Občianskeho tribunálu a občas som ho mal ja a vyzýval som ľudí cez sociálnu sieť Facebook, aby prišli sa postaviť za svoje práva a že na nich budem čakať.

V určitom momente prišli k Pani Ústupskej dvaja policajti a chceli ju predviesť. Ja som vyzval občanov, aby sme si nikoho nedali zobrať a tak sme obkolesili daných policajtov. Oni nakoniec to zmenili, že stačí, aby dala občiansky preukaz, že si len zapíšu jej údaje a nič viac nechcú. Potom odišli a my sme pokračovali v akcii. Občania sa zachovali ako hrdinovia. Lebo policajtov na danom námestí bolo ešte viac ako samotných občanov.

Opäť nejaké príhovory a občas som pustil nejaké pesničky, aby to bolo pestrejšie. Bolo veľmi milé ako niekto kúpil asi 6 káv a doniesol cudzím ľuďom. Jedna pani mi doniesla čaj a slané pečivo akoby tušila, že som v ten deň nič nejedol a po tom už kvôli polícií už tiež nič. Takže keď som dal ďalšiu výzvu na účasť a chcel som pustiť nejakú hudbu, tak prišli ku mne viacerí uniformovaní policajti s výzvou :

Pán Sihelský, žiadame Vás, aby ste sa okamžite dostavili na útvar Policajného zboru za účelom podania vysvetlenia!“ Ja že prečo? Pre porušenie proti-pandemických opatrení. A že či idem dobrovoľne? Ja že áno. Idem dobrovoľne. Potom mi prikázali vypnúť aparatúru, ale ja som dal len hlasitosť na nulu, ale policajt trval na tom, aby som všetko povypínal! Na to som sa ohradil, že prečo by som mal?! A ani som to nespravil. Proste som povedal, že som vypol zvuk a nebudem to demontovať. A postavil som sa a šiel s nimi do pripravenej dodávky so slovami k občanom : „Občania počkajte ma, ja sa vrátim„. Potom ma previezli na policajnú stanicu na Sasinkovú ulicu. Tam ma posmešne privítal policajt zo stálej služby so slovami : „Už si tu zase?“ Ja som mu milo odpovedal : „Jasné…“ A po chvíľke, aby som prišiel bližšie a že spíšeme podanie vysvetlenia podľa § 17. A tak sa ma pýtal, že čo som robil na Hodžovom námestí? Ja že : Revolúciu. A on posmešne : A koľko Vás tam bolo? Ja že okolo 50. A on že tak to asi veľká revolúcia nebude. Ja že : Asi nie. Atď. Ale potom do zápisu to už robil serióznejšie. Samozrejme mi strčil na prečítanie poučenie osoby. Dokumenty tu :

Celé toto vypočutie som bral ako priateľský rozhovor až do chvíle, keď som podpísal tento dokument a ozval sa iný policajt za mnou so slovami :

Pán Sihelský! Od tejto chvíle sa považujte za zadržaného pre podozrenie zo spáchania trestného činu podnecovania! Budete obmedzený na osobnej slobode!

Následne som sa vypýtal na WC a odtiaľ sa mi podarilo poslať 2 správy. Jednu mojej dcére a druhú môjmu priateľovi Igorovi Jurečkovi s textom :

Som zadržaný prokurátorom za podnecovanie …

A ešte som to napísal na nástenku na môj Facebook. Následne mi do WC vtrhol policajt a dôrazne ma upozornil, že nesmiem nikomu volať ani písať!!! Povedal som mu je dobre. Následne som si skontroloval diktafón a zmenil úložisko nahrávania, aby ak prídu na to, že to celé nahrávam a budú to chcieť vymazať, tak aby pôvodné nahrávky boli inde. Následne som musel vyložiť všetky veci a diktafón som si nechal vo vrecku v bunde. To si nevšimli.

Potom ma odviedli k policajtke a Tá sa ma opýtala, či chcem vypovedať. Ja, že bez právnika nie a nebudem ani nič podpisovať!!!

Potom mi umožnili jeden hovor ale priateľ to nevral a tak som zavolal Štefanovi Harabinovi, ktorý mi zdvihol. Stručne som sa predstavil a oznámil mu čo sa stalo a požiadal o radu. Povedal, že väzba mi nehrozí a že mám podať na policajtov trestné oznámenie. Poďakoval som za radu a žiadal policajtov, aby som mal umožnené podať trestné oznámenie. Oni to ignorovali a po asi hodine mi oznámili, že ma idú previesť do CPZ ( cela predbežného zadržania ) Ja som slušne oznámil policajtovi, že chcem, aby sme išli okolo môjho auta, aby som vypol revolučnú hudbu, ktorá z neho išla strednou hlasitosťou. Oznámil som slušne policajtom, že večer to iste bude ľuďom vadiť, že to tam hrá, tak aby pri eskorte sme šli okolo môjho auta, aby som ju mohol vypnúť. Policajt, ktorý nariadil eskortu aj dotyční policajti povedali, že oni to nebudú riskovať a že mi to neumožnia! Potom urobili ešte jednu prehliadku môjho odevu a policajt ktorý mal robiť eskortu mi našiel vo vrecku diktafón. Opýtal sa čo to je? Ja že diktafón a tak, že si mam sadnúť a musia to doplniť do zoznamu vecí, ktoré mi odňali. Policajt zobral diktafón do druhej miestnosti a potom ešte s jedným policajtom prešli okolo mňa a šli niekam. Po chvíľke prišli a dali diktafón do obálky. Následne mi povedali ruky za chrbát a nasadili mi putá. Následne dali do auta a previezli do Rače do CPZ.

Tam som musel dať dole oblečenie a prebehla prehliadka. Potom ma dali do cely číslo 9 a oznámili mi, že svetlo bude stále svietiť. Táto cela bola opatrená 2 kamerami oproti seba, tlačítkom na privolanie pomoci , WC bez plastového vrchu, umývadlo a 2 postele s dekami. A ešte tam nonstop bežal ventilátor s takým zvukom ako býva na toaletách.

Vtedy som si povedal, že tých 48 hodín musím nejako vydržať.

Hneď v prvú noc asi o 1:00 v noci sa otvorili dvere cely a že aby som sa obliekol a šiel s nimi. Nechápal som čo sa deje. Potom mi nasadili putá a už stačili aj mať ruky vpredu a oznámili mi, že ideme k môjmu autu vypnúť hudbu, pretože sa odtiaľ niekto sťažoval, že hrá. A tak sme prišli k môjmu autu a policajt mi povedal, že aby som to robil veľmi pomaly. A tak som otvoril dvere a vypol autorádio. Teta, ktorá bola na okne poďakovala, že sa to vyplo a upozornila ma, aby som si zobral obálku, ktorú som mal za stieračmi. Ja som si ju chcel zobrať, ale policajti mi to nedovolili, tak teta z okna navrhla, aby som si ju mohol dať do auta, s čím policajti súhlasili. A tak som ju dal do auta, zamkol auto a policajti ma vrátili do cely.

Na druhý deň ráno mi dali raňajky : 200g chleba a 2 trojuholníky syra a kocku masla, na obed bol rezeň so zemiakmi a na večeru 200g chleba a 100 g lacnej salámy. A takto to bolo každý deň. Občas bolo na raňajky jablko. Čo sa týka stravy, tak to nebolo až také zlé. A na cele bolo v podstate teplo, takže v tomto problém nebol.

Akonáhle nemáte čo robiť, čas začne plynúť neuveriteľne pomaly a bolo to až na zbláznenie. A tak som tam začal trošku cvičiť, aby aspoň niečo ma unavilo.

Na druhý deň prišli pre mňa a opäť ruky za chrbát, nasadili putá a že sa ide na výsluch.

Policajtka mi dala do kury obvinenie a umožnila zavolať si právnika, ktorého mi odporúčil priateľ. Zavolal som mu a on začal s tým, že on nepríde a že nemám robiť problémy a že zadržanie je síce blbé, ale mám to vydržať. Následne po telefonáte sa ma policajtka opýtala, či budem vypovedať. Ja že áno, ale len predbežne. Opýtal som sa jej že či keď budem vypovedať, tak či ma prepustia. Ona, že o tom nerozhoduje. Že o tom rozhoduje prokurátor.

Tu je kópia obvinenia :

Tak som stručne vypovedal, že sa cítim nevinný a že chcem mať umožnené podať trestné oznámenie a že chcem ísť domov za svojou rodinou. Kópia vypočutia tu :

Po vypočutí ma eskortovali opäť do cely.

Keď sa blížilo 48 hodín, tak som sa obliekol a zazvonil na dozor, že kedy ma prepustia?! Oni, že išlo to na súd a že mám čakať ďalších 48 hodín! Vtedy som požiadal o papier a pero, že chcem podať sťažnosť. Dozorkyňa mi dala papier a modrú ceruzku a tak som sa rozhodol, že napíšem trestné oznámenie na policajtku, ktorá ma oklamala, že do 48 hodín ma prepustia, alebo súd rozhodne inak.

Kópia tohto trestného oznámenia tu :

Na tretí deň som nevedel ako si vyplniť čas a v cele nebolo absolútne nič, čo by mohlo zaťažiť moju myseľ a tak som zazvonil a chcel som papier a pero. Odpoveď bola, že nemáme! Potom som opäť zazvonil a žiadal trestný zákon, trestný poriadok, ústavu Slovenskej republiky a odpoveď bola : „Čo si myslíte že ste v hotely? Ľahnite si a čakajte!“

A tak som rozmýšľal čo idem robiť. Mal som k dispozícií len toaletný papier. A tak som si vyrobil hru : Dámu. Že si zahrám sám so sebou. A tak jeden hráč mal figúrky tak, že jeden ústrižok som zroloval do guličky a druhý hráč mal jeden ústrižok preložený cez poly a cez poly, takže to bol taký malý štvorček. Ale potom bol problém ako si vyrobím šachovnicu?! Nebolo absolútne nič s čím by som mohol nakresliť, alebo naškrabať šachovnicu. Nakoniec som to vyriešil tak, že som ústrižky toaletného papiera rozukladal po podlahe v tvare šachovnice. A figúrky : guličky a štvorčeky dal do polí, kde zrovna neboli ústrižky . Dámu som mal vyriešenú tak, že to boli buď 2 guličky alebo 2 štvorčeky na sebe. A takto som si vyplnil čas. Najskôr výrobou a potom som si zahral asi 10 hier. Potom som to zbalil.

Na štvrtý deň som vedel, že v tento deň ma musia dať niekam inam. Buď prepustiť, alebo dať do väzby. Keďže som vedel, že pôjdem pred sudcu, tak som požiadal, aby som sa mohol ísť osprchovať, pretože na dverách bolo napísané okrem iného, že na to mám nárok raz za 3 dni. Dozorca mi povedal, že aby som nevymýšľal, že o chvíľku idem na súd a tak som súhlasil. Umyl som sa studenou vodou. Tú sprchu som chcel hlavne, aby mi čas troška rýchlejšie prešiel.

Potom mi dali ešte obed. Mäso s cestovinou. To mäso malo chuť ako pečienka, čo mi prišlo veľmi zvláštne. Necítil som, že by bolo pokazené, ale tá chuť mi nešla do hlavy. V každom prípade som do zjedol a obliekol sa. Potom po čase prišla eskorta a aby som si zobral všetky veci. Tak som si zobral všetko a už im nestačilo putá na ruky, ale dali mi opasok a putá na ruky aj na nohy a prepojené cez opasok retiazkou. To mi prišlo fakt choré. Hlavne keď som sa ako policajt učil, že putá sa dávajú, keď je dôvodná obava z úteku alebo keď páchateľ nespolupracuje! Čo v tomto prípade ani jedna z týchto podmienok nebola splnená!!!

Následne ma eskortovali na súd. Veľmi ma potešilo, keď sme prichádzali na súd, že môj priateľ Igor Jurečka tam čakal s kamerou, aby natočil môj príchod a prípadne to čo poviem. Samozrejme, že som nemal nič pripravené, ale povedal som aspoň : „Toto je tá sloboda podľa psychopata matoviča!“ A šli sme dnu. Kým som čakal na chodbe, tak ma začalo bolieť brucho a potreboval som ísť na toaletu, ale som si povedal, že to musím vydržať. Policajt mi dal dole putá z nôh a rúk a po chvíľke sa otvorili dvere a pracovníčka mi oznámila, aby som šiel ďalej.

Bol tam sudca, ktorého som dovtedy nepoznal, jeho sekretárka, oproti mne prokurátor a v laviciach dvaja policajti, ktorí ma priviedli.

Sudca mi dal na preštudovanie návrh na vzatie do väzby, ktorý vypracoval prokurátor. A či sa chcem k tomu vyjadriť. Ja že áno, samozrejme.

Tu je kópia toho návrhu :

Keď som si len tak letno prezrel návrh na vzatie do väzby, tak ma až sklamalo, aké hlúposti a akým zákerným spôsobom chce prokuratúra dosiahnuť moje vzatie do väzby. A tak som to ani neštudoval, lebo som nechcel nasávať tie ich nezmysly a začal som tak, ako keby som to ani nevidel. Len okrajovo som niečo z toho spomenul.

Samozrejme nepamätám si doslovne to, čo som povedal sudcovi, ale bolo to niečo v tomto duchu :

Vážený sudca, ja som bývalý policajt a mám špecializované policajné vzdelanie. Mňa v policajnej škole učili, že Ústava Slovenskej republiky je nad zákonmi a zákony sú nad nariadeniami. Ak je rozpor medzi nimi, tak Ústava má prednosť pred zákonmi a zákony prednosť pred nariadeniami. Preto keď sa v ústave píše, že právo na združovanie sa zaručuje, tak som mal za to, že všetko robím v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ďalej som argumentoval, že o zákaze združovať sa nad 6 ľudí som nevedel, nakoľko televízií neverím a štát mi to nijako vieru hodne neoznámil.

Ďalej prokurátor poukazoval na moju trestnú minulosť a že som ešte v podmienke. Na to som povedal súdu, že v predchádzajúcich prípadoch sa cítim nevinný a napriek tomu som si svoje tresty odsedel a preto by sa malo na mňa pozerať ako na nevinného. Som len v jednej podmienke a to len preto, že som sa rozhodol nebrániť, nakoľko išlo o nedorozumenie a danej osobe som nechcel nijako škodiť a tak som prijal podmienku, neodvolal som sa a túto podmienku plním.

Sudca to svojimi slovami, ale v podstate presne ako som povedal uviedol do zápisnice. Potom sudca povedal, aby sme počkali vonku.

Ja na súde som mal veľké bolesti potreboval som ísť na WC, ale vedel som, že je dôležité tam byť a tak som to sa snažil vydržať. potom keď sme šli na chodbu, tak som požiadal, že potrebujem ísť na WC a policajti išli so mnou a dali ma k pisuáru. Ja som povedal, že potrebujem ísť na veľkú a oni šli skontrolovať aké je okno v kabínke. Dospeli k záveru, že okno nemá mreže a že to nebudú riskovať, aby som vydržal. A tak sme sa vrátili do čakárne. Trošku mi to prešlo, ale nebolo to dobré. Potom si ma sudca zavolal a začal : Peter Sihelský, narodený…… sa neberie do väzby!…..vypočujte si odôvodnenie : ….. Ja som v tom čase bal veľké bolesti a nevedel som vydržať, ale cítil som, že to treba vydržať. Potom sa sudca opýtal, či chcem podať sťažnosť? Ja že nie. Potom sa opýtal prokurátora a on že : Áno! Že trvá Na väzbe! Sudca sa ho opýtal, že aký ma na to dôvod, lebo sudca podrobne opísal, prečo ma neberie do väzby. Prokurátor povedal, že napriek tomu trvá na väzbe a ako dôvod je pôvodný návrh s poukázaním na pandemické opatrenia atď…

Následne sudca povedal, že odvolací Krajský súd zasadne 31.12.2020 o 8:30 v Justičnom paláci na čísle dverí 66. A že je potrebné v mojom záujme, aby som prišiel.

Celá zápisnica zo súdu tu :

Keď ma sudca prepustil, tak som urýchlene šiel na WC a zavolal som mame, že som prepustený. Bolo cítiť z jej hlasu, že jej padol kameň zo srdca.

Potom som napísal Igorovi Jurečkovi, nech ma počká, že som na WC. Asi po 20-tich minútach som vyšiel pred súd zvítal sa s Igorom. Urobili krátke video, nasadil som si šnúrky do topánok a šli pátrať kam odtiahli moje auto. Volal som na 159 a tam mi povedali, kde je. Šli sme s Igorom tam a zaplatil pokutu za papuču 20€ a vyzdvihol si faktúru za odťah auta na sumu 99€. Potom sme šli do obchodu, si kúpiť potraviny. Potom som odviezol Igora domov a tam som zistil, že celý diktafón mi na polícií vymazali. Nie len nahrávky, ktoré boli nahraté na policajnej stanici, ale aj všetky predchádzajúce! Ale niektoré sa podarilo obnoviť. Potom sme šli ku Jožkovi Šolcovi odniesť nejaké papiere, ktoré mu Igor tlačil a potom sme šli urobiť krátke video pred Prezidentský palác. Prečo? Pretože som jasne povedal, že keď ma pustia, tak sa vrátim! Niektorí dávali do komentárov, že načo som sa tam išiel strápňovať?! Tak odpoveď je jasná: Na to, že keď niečo poviem, tak to platí! Nepodporili ste ma a preto som bol 4 dni zatvorený! A teraz mi hrozí aj väzba a možno aj trest odňatia slobody! Ale tak som sa sám rozhodol. Sám som sa rozhodol, že napriek vysokému riziku Vám pomôžem zorganizovať revolúciu! Sám som sa rozhodol Vás vyzývať, aby ste bojovali za svoje práva! A Vy sami ste sa rozhodli ma nepodporiť a nebojovať za svoje práva!!! Len toľko k tomu!

Potom som odviezol Igora domov a ja som šiel na ubytovňu si zbaliť všetky veci a šiel domov k mojej rodine.

Ďalej to išlo podľa plánu. Prežiť krásne Vianoce v kruhu najbližších.

Dňa 31.12.2020 som sa dostavil na Krajský súd a predniesol som túto reč :

Po tejto reči som odovzdal súdu stanovisko mojej advokátky JUDr. Adriany Krajníkovej a to nasledovné :

Po tejto reči sme šli von, že sa musí krajský súd poradiť. Následne dali takéto stanovisko vo forme : „Zápisnica o verejnom zasadnutí“

Následne sudkyňa povedala, že mi to príde poštou a ešte ústne ma poučila, že je dôležité splniť všetko, čo mi nariadila.

Keď som vyšiel von, tak tam ma čakal Igor Jurečka, Rudolf Vasky, Vivien z GINN-u a členovia Občianskeho Tribunálu : Milan Laurinec, Jozef Klányi a ďalší. Urobili sme krátke videa, pofotili sa na pamiatku a šli Každý po svojich povinnostiach.

Dnes ( 17.2.2021 ) mi konečne prišlo uznesenie z krajského súdu v ktorom krajský súd 31.12.2020 zrušil uznesenie okresného súdu o nevzatí do väzby a nariadil mi probačný dohľad. Čo znamená raz za mesiac sa hlásiť u probačného úradníka na okresnom súde v Rimavskej Sobote. Celé uznesenie tu :